Príbehy
Norkový kožuch
V dávnejších časoch sa konala veľkolepá svadba. A keďže sa vydávala dievka z váženej a honosnej rodiny, honosní boli aj hostia. Medzi ženami bola v tej dobe veľmi obľúbená Stará myslivecká. Ľahko sa uchlipkuje, podporuje dobrú náladu, zlepšuje hudobný sluch, ale po dlhšom popíjaní spôsobuje aj žaludočné problémy a hlavybôľ. Na svadbe sa zišla dobrá partia, mimo iných aj pani Libuška s priateľkami a manželmi. Manžel pani Libušky kúpil prednedávnom nový Mokvič, ktorý zaparkoval na okraji cesty pri záhone ruží vedľa priekopy. Dámy sa dobre bavili a pán profesor, Libuškin manžel okolo druhej hodiny po polnoci nabádal dámy a priateľov k odchodu. Odchod sa niesol so siahodlhými lúčeniami sa s rodinou nevesty a ženícha. Dámy sa rozhodli vyskúšať nové auto pána profesora a preto začali doň nastupovať. Ako prvá sa niesla, respektíve trošku potácala pani Libuška v svojom skoro novom norkovom kožuchu. Nasadla na zadné sedadlo nového autička a volala na priateľky, aby ju nasledovali. Keď sa konečne „narvali“ do auta, pán profesor vyštartoval. Dámy vzadu „drkotali „ a asi po dvadsiatich minútach jazdy sa pán profesor opýtal:
-Nepočujem Libušku dámy, azda zaspala?
Po chvíli si dámy uvedomili, že Libuška v aute nesedí. Informovali o tom pána profesora. Ten okamžite otočil auto a vracal sa pre svoju pani Libušku. Pár metrov pred miestom, kde predtým pán profesor zaparkoval bolo vidieť nejakú z priekopy sa ťahajúcu a medzi ružami sa prepletajúcu postavu. Zazimované ruže zanechali stopy nielen na rukách a tvári pani Libušky, ale hlavne na jej kožuhu. Pán profesor pomohol pani manželke, ktorá si vôbec nevedela spomenúť ako sa do priekopy dostala. No nakoniec zistili, že keď sa dámy po pozvaní pani Libušky začali ládovať do auta, tlačili sa a vytlačili Libušku v dobrej nálade z druhých dverí von a ona vypadla do ružového záhona. Ale nakoniec sa všetko dobre skončilo. Zostala len veselá spomienka a kožušníkom opravený norkový kožuch.
Tataoooooooooo
Anička sa vydala veľmi mladá a pomerne rýchlo proti všetkým zásadam prírody pribudol do rodiny nový človiečik Jožinko. Mal sa k svetu a po Aničkinej materskej dovolenke úspešne absolvoval prijímací pohovor do jasličiek. Jožinko nebol problémové dieťa, zjedol čo dostal do fľašky aj na tanier. Rodičia sa mu dôsledne venovali, čo sa na jeho psychike aj motorike jasne odzrkadľovalo. No skratka bolo to rozkošné a inteligentné dieťa. Keď mal Jožinko asi rok stalo sa niekoľkokrát, že sa začal v noci dožadovať kakaa hlasným krikom:
..tataooooooooo.
Ocinko, ktorý mal slabší spánok ho začul, nechcel, aby sa zobudila Anička, ktorá mala práve adaptačné obdobie v novej práci a preto išiel do kuchyne a dôsledne plnil prianie svojho syna. Pomiešal kakaový prášok s cukrom, ktorý v zohriatom mliečku rozhabarkoval, vlial do cumľovej fľašky a letel k synovej postielke. No ale zistil, že medzičasom syn tvrdo zaspal a jeho vehementne žiadané prianie bolo tatam medzi barančekmi na nočnej oblohe. No otcovi trvalo najmenej hodinu, než zase upadol do zaslúženého spánku. Ďalšie noci sa to začalo opakovať a to včetne žiadosti syna, prípravy kakaa a skorého zaspania syna. I popremýšľal otec, ktorého nočné vyrušenie stálo dve hodiny spánku. Tak si vymyslel plán. Pred spaním si pripravil na nočný stolík porcelánový hrnček a malú lyžičku. V noci sa zase z detskej postieľky ozvalo už známe volanie tataooooooo. Ocko zaštrngal kovovou lyžičkou v porelánovom hrnčeku, čo imitovalo jeho doterajšie nočné prípravy kakaa a synček znovu sladko zaspal. A tak múdry ocko vyriešil problém nočného tataaaaaaaaaaaaa. Samozrejme synčeka po čase táto nočná mánia prešla.
Jój Karoľa, jako či v tej peci cošik prasko a šmerdži
Tento príbeh mi rozprávala stará mama. Jej známa Karolínka bola veľmi dobrosrdečný človek. V tej dobe sa po dedinách túlalo veľa ľudí, ktorých nazývali žebráci. Dnes im už hovoria inak. Živili sa tým, čo od ľudí pod zub dostali a veľa z nich sa vedelo podeliť aj s posledným. V dedine, kde bývala pani Karolínka, sa každú jar objavil jeden a ten istý starý človek v ošarpanom odeve a volali ho Janko Hop. Nikto nevedel kde zimoval. Mal zrejme nejakú psychickú poruchu, nebol agresívny a meno si vyslúžil podľa toho, že keď mu ktokoľvek povedal Janko hop, poskočil na mieste za všeobecnej veselosti. Najviac sa ale bavil na tom on sám. Hovoril veľmi málo aj to akýmsi zvláštnym goralským nárečím. Jeho prejavom bol úsmev, ukazujúc riedke zuby. Usmieval sa stále v dobrom i v zlom. Raz, vonku bolo škaredo a chladno, prišiel si pýtať teplého mliečka a chlebíka k pani Karolíne. Tá ho usadila v kuchyni za stôl s prekrásne čistým obrusom, v peci praskal oheň a Janko čakal sediac na lavici chrbtom otočený k peci na jedlo. Čo čert nechcel, nevedno, čo kde predtým jedol, si Janko riadne uvoľnil. Podozrievavo sa obzrel ku peci a ďalej sa usmievajúc čakal. Prrrrrrrrrrrrd ozvalo sa znova. To už Janko so strachom pozrel k peci a posunul sa na lavici ďalej od nej. Po treťom raze vystrašený a naštvaný pani Karolinke povedal:
Jój Karoľa jako či v tej peci cošik prasko a šmerdži, jo to raci zjim na poľu.
To bola asi jeho najdlhšia veta, ktorú od neho kto počul. Pani Karolinka mu to tolerovala a mliečko s chlebíkom mu dala na lavicu vonku, kde sa najedol a odišiel. A pani Karolku mali všetci žebráci a žebráčky čo prišli do dediny najradšej
Maminka, nezabíjaj ma.
Keďže som bola pracujúca matka, môj prvorodený po dovŕšení jedného roka chodil na opateru k susede, ktorá bola na materskej a povolaním zdravotná sestra a ja samozrejme do práce. Potom sa z neho stal veľký škôlkar. V troch mesiacoch mu začali rásť zúbky a keď mal osem mesiacov začal chodiť. Bol veľmi vyspelý a dosť samostatný. Ja som chodila do práce na pol ôsmu, ale syna som nechala spať čo najdlhšie a potom nasledovalo jeho prebudenie, doteraz cítim ťažobu na srdci, keď si na to spomeniem. Potom cikať, kakať, umyť sa a napapať, obliecť a ísť k spomínanej susedke vo vedľajšej bytovke „do úschovy.“ Všetko som mala načasované a rezervu tak na päť minút pre prípad nečakanej udalosti. V určitej dobe sa synovi nechcelo vstávať, potom protivil pri obliekaní a pod. V jednej dobe bol jeho zdržovák to, že po oblečení zimného overalu si spomenul, že chce cikať. Všetko pracne pozobliekať, vycikať, poobliekať a poďme. No temer celá časová rezerva v čudu. Utekal predo mnou a ja skontrolovať byt zamknúť a poďho. Bývali sme na druhom poschodí Synček bol však rýchly a už úplne vonku spadol z posledného schoda rovno do blata. Viete si predstaviť jeho snehobiely overal a ja v časovom strese. Miško s plačom išiel oproti mne. Videla som, že okrem overalu on je úplne v poriadku. Ja s hrôzou si uvedomiac, že sa musím vrátiť ho prezliecť a zaniesť k opatrovateľke a až potom do práce. Bolo mi jasné, že prídem neskoro. Pozerajúc na syna som zvolala:
Miško, ja ťa zabijem?!
Synček prestal plakať, pozrel na mňa svojimi nádhernými, veľkými modrými očami a prosebným hlasom povedal:
Maminka, nezabíjaj ma.
Nikdy doteraz som tento výraz pri dohováraní synovi nepoužila a vtedy hľadiac do jeho prosebných očí som si povedala aká som hlúpa a nikdy viac som túto vetu nepovedala, ani v najväčšej zlosti. Zdá sa, že aj deti vedia vychovávať rodičov.